Richňava 7.5.2011 Richňava 7.5.2011 Richňava 7.5.2011

 

7. mája 2011 Chata RICHŇAVA
Na chatu sme teda dorazili okolo jedenástej, ale nie pred obedom, ale pred polnocou. Dobre naladení, sme hravo zvládli vyložiť všetku výstroj a nanosiť ju do chaty. Prívesný vozík s člnom, sme zamkli pri mostíku k chate, zámkou na bicykel. Pokým sme sa popasovali so zvyškom našej výstroje a batožiny, Michal naštartoval gril a rozkúril v piecke. Než sme z auta priniesli poslednú batožinu, v chate už bolo príjemne teplo a rozvoniavali grilované klobásky. Ten klubový gril je jednoducho fantastický ! Teda, keď nevyrýva, tak aj obsluha! Unavení z tej dlhej cesty a neustáleho nosenia a vykladania a nakladania, začali sme postupne konzumovať pripravené lahôdky a nápoje. Rozprúdila sa debata o všetkom možnom, dokonca aj o potápaní. Veď na to sme sem vlastne prišli. Nabudúce musíme prehovoriť Jara, aby zalovil v archíve a priniesol staré fotografie. Nad nimi si potápač spomenie na všakovaké príbehy... A veruže sme si nejeden prerozprávali, na kadečo pospomínali. Zhodli sme sa nad tým, že všetci akosi podvedome cítime, že našimi potápačskými osudmi sa tiahne spoločná niť. Náš Lacko nám chýba. V každom príbehu, v každej spomienke, si oživíme jeho veselú a priateľskú povahu...
Tak sme si tam sedeli, hodovali a popíjali, až nás začala premáhať únava. Michal sa odobral do ríše snov, ako prvý. Okolo druhej nad ránom, dostal Jaro osviežujúci nápad, zistiť „aká je voda?“ Vybrali sme sa teda s Lacom a Jarom, vybavení jedinou baterkou. Veď bola nádherná noc, obloha plná hviezd. Na brehu Veľkej Richňavy sme ostali stáť úplne ohúrení. Voda bola priezračná, ako v bazéne. Priam neuveriteľná viditeľnosť. Jaro lúčom svetla osvetľoval ryby aj desiatky metrov vzdialené od brehu. Okamžite v nás skrsol nápad predsa len absolvovať plánovaný nočný ponor. Našťastie v nás napodiv zvíťazil zdravý rozum a tento nápad sme zavrhli. Postupne sme sa zo zvedavosti presunuli popri brehu až na opačný breh Richňavy. Cestou sme prebrodili bažinu a takmer zablúdili v lesíku pri chatách. Napokon sme sa predsa len vrátili v poriadku na tú našu chatu. Teplota vonku dramaticky poklesla, až takmer na nulu. V teple potápačskej chaty, sme potom ešte chvíľu debatovali, čo to ešte vypili, až nás napokon úplne premohla únava a šli sme spať aj My.
Michal, ranné vtáča, vstal ako prvý. Ako dobrý kamarát, podujal sa sedmospáčom spríjemniť ráno a rozhodol sa navariť hrniec čaju. Čaj napokon nenašiel, tak uvaril hrniec polievky. Potápačskej. Bola dobrá, všetci si ju pochvaľovali, len on ju napokon nejedol. Keď sme vstali všetci a najedli sa, začali sme sa pomaly pripravovať na ponor. Michalovi sa potápanie s celotvárovou maskou zapáčilo natoľko, že sa rozhodol potápať s ňou aj na Richňave. Utekal do vody za Jarom.  Lacovi zas z Ružína nezostalo dosť vzduchu v jeho 18-tke a tak si vzal plnú, ale malú 12-ku. Ten rozdiel poznal hneď pri prvom pokuse o zanorenie. Napokon sme ten problém spoločnými silami (s pomocou pár kameňov) zvládli a zanorili sa. Ako prvý cieľ pod vodou sme si zvolili Lackov pomníček. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme doplávali na miesto, kde pri ponore vzdávame úctu nášmu kamarátovi? So zdesením v očiach som Lacovi ukázal o kameň uviazanú plastovú tyčinku chemického svetla, v mieste, kde sa pred tým nachádzal pomníček. Ten tam však nebol ! Aká hyena niečo také dokáže ? Čo za degenerovaného jedinca objavil toto miesto ? Pustili sme sa do prepátravania okolia. Naše úsilie bolo korunované úspechom a pomníček sme našli asi o dva metre ďalej, voľne pohodený. Našli sme mu kúsok opodiaľ dôstojné miesto a očistili ho. Tam sme stretli aj Michala, spokojného so sebou aj s celotvárovkou. Úžasná viditeľnosť bola však len v horných dvoch metroch. Nižšie to bolo tradične skalené, max. 2m. Zamierili sme na kapňu. Cestou dole sme zistili, že pod 15m nižšie je úplná tma, ale viditeľnosť aj 5m. Napriek počiatočným mrzutostiam, to bol veľmi pekný ponor. Len čo som vystrčil hlavu z vody, zbadal som Jara, netrpezlivo čakajúceho na kľúče od chaty. Len čo sme sa odstrojili, vrhli sme sa na občerstvenie. Prišiel aj Milan. Spoločne sme pospomínali, podebatovali, družne popili. Dokonca sme aj fľaše naplnili, keď už sme v tých Košiciach ten nový kábel kúpili. Veď nie nadarmo sme tam ten kompresor vozili. Aspoň budeme pripravení ! Ešte sme čo to skonzumovali a začali sme baliť. Opäť všetko nanosiť do auta a do člna, naložiť upevniť, skontrolovať... A tak sme sa podvečer vybrali domov. Bola to úspešná a príjemne strávená akcia.

Posledná úprava ( Utorok, 17 Máj 2011 16:24 )