Ružín 23.8.2010 Ružín 23.8.2010 Ružín 23.8.2010

 

23. augusta 2010 RUŽÍN
      Naša členská základňa dokázala, že keď je to nevyhnutné, dokážeme sa zorganizovať, aby sme urobili niečo pre klub. Tento raz sa jednalo o akciu väčšieho charakteru na vodnom diele Ružín I. a Ružín II.  Pôvodný termín sa niekoľkokrát prekladal, jednak pre povodňovú situáciu na rieke Hornád, ako aj pre obdivuhodný prístup manažmentu zadávateľa a dodávateľa prác na vodnej stavbe Ružín. Napokon sme sa 16-teho augusta rozbehli na východ krajiny, aby sme stihli do 26-ho augusta ukončiť práce, ktoré môžu vykonať len potápači. Boli to hektické dva týždne. Počasie nám väčšinou prialo, aj sme sa opálili, občas sme poriadne zmokli. O tom, že na vodných plochách, zdanlivo v závetrí je potrebné počítať s vetrom a jeho silou sa presvedčil najmä Laco. Prvý večer sa podujal ukotviť čln, keď sme sa my ostatní už utekali ukryť sa pred dažďom. Vietor, ktorý sa na hrádzu prihnal spolu s dažďom, sa oprel nielen do člna, ale najmä do masy odpadkov na hladine. Celé tony odpadu na hladine sa natlačili k veži Ružín-u I. a teda aj na čln v ktorom márne zápasil Laco. Najskôr sa len snažil ukotviť čln, skôr ako ho to odtlačí z dosahu pilierov, no o chvíľu už zápasil o holý život s divokým živlom a masou odpadu. Našťastie aj tu sa našiel pozorný divák a podujal sa zachraňovať kamaráta. Spoločnými silami zachránili Lacov život a napokon aj čln. Vyzbrojení vlastným aj náhradným kompresorom, dvoma profesionálnymi nafukovacími člnmi sme sa popasovali so zverenou prácou. Nebolo to jednoduché. Najmä po tom, čo sme po dvoch dňoch hĺbkových ponorov zistili, že nepracujeme na správnom mieste, nám nebolo do smiechu a obávali sme sa, či stihneme práce dokončiť do 26-ho. Pretože nie všetci členovia klubu si mohli zariadiť voľno, boli sme nútení prizvať si na pomoc ďalších dvoch potápačov mimo náš klub. Akcia si vyžiadala enormné úsilie členov, veľké finančné náklady, aj straty na výstroji zúčastnených. Som rád, že som sa zúčastnil. Mal som tak možnosť poznať kamarátov potápačov aj z inej stránky. Zjednotili sme si jedálniček, aj celý denný režim. Pôvodná zásoba údenín, o úpravu ktorej sa na grile opäť postaral Michal, sa minula a tak sme museli na nákup do najbližšej dedinky – Malej Lodiny. Vykúpili sme miestny miniobchodík a zistili, že miestne pohostinstvo má otvorené len pár hodín denne. Laco s Pavlom preto vyrazili na hlbší prieskum, až do Veľkej Lodiny. Objavili tam pohostinstvo, kde mali šesnásť druhov piva a ochotného majiteľa. Z pod slnečníkov pred krčmičkou sme pár večerov pozorovali povodňovú situáciu. Hladina rozvodnenej rieky bola len pár krokov. Veselých zážitkov pomaly pribúdalo. Veď koho by napadlo, že väčšinu dní strávených na vodnom diele Ružín budeme bez elektriny. Dieselelektrický agregát, ktorý mal z hrádze dočasne zásobovať riadiace stredisko a priľahlé objekty, teda ja našu ubytovňu, sa kazil častejšie,ako by ktokoľvek čakal. Do smiechu nám nebolo iba keď sme vďaka absencii elektrickej energie nemali ako fúkať a vydýchali sme posledné zásoby plynu. Skončili sme o deň skôr, ale po našom návrate to nebolo o moc lepšie. Logistika na Ružíne dosť viazne. Každý tam vie, kvôli komu. Ten pán je hotová chodiaca katastrofa. Väčšieho motáka som nestretol. Boli sme ubytovaní len pár krokov od hrádze, v čiastočne zrekonštruovanom objekte –ubytovni. Aj tam sme zažili dosť humorných situácií. Napríklad, keď som v noci počul niekoľkokrát chodiť Laca po schodoch a von. Uvažoval som nad jeho silnou potrebou fajčiara, alebo jeho poznámkach o prostate. Ráno však Laco nebol ani v posteli, ani na WC, či v kúpeľni. Zamknutí sme boli z vnútra, tak kde je ? Zostávali už len suterénne priestory, z ktorých sa dalo existovať iba v kuchyni a v jedálni. Jedáleň sme od prvého dňa premenili na sušiareň a tak tam bolo vlhko. A práve tam sa Laco uchýlil, v zúfalej snahe nájsť oázu ticha na našej ubytovni. Našťastie sme si dopriali pokojný spánok, najmä vďaka dekompresným nápojom. Únava tiež urobila svoje. Alkohol je metlou ľudstva a preto treba s alkoholom bojovať. Moji spolubývajúci ma presvedčili, že sa len tak nenechajú poraziť.
Potápanie na vodnom diele bolo úplne iné, ako bežné ponory v našich vodách. Viditeľnosť tiež nebola ktovieako ideálna. Menila sa každým dňom, žiaľ nie k lepšiemu. V prvých dňoch bola aspoň v niektorých hĺbkach viditeľnosť aj 1,5 m, neskôr sme boli radi keď bola aspoň 0,5 m. Pracovali sme pri viditeľnosti 0,2 m, občas aj po hmate. Aspoň teplota vody bola prijateľná od 19-tich stupňov na povrchu až po 15-stupňov dole. Teda teplá v celom profile. Pri ponore v októbri mala ale ešte stále 12 stupňov pri hladine a 8 stupňov dole. Adrenalínom napumpovaní sme sa presunuli k miestu zanorenia a čakali sme na uzatvorenie ventilov. Mali sme max 1-nu hodinu na ukončenie ponoru, pretože to bola max. možná doba uzatvorenia prietoku. Neobnovenie prietoku by malo za následok medzinárodný konflikt. V rieke Hornád by vraj prestala tiecť voda, čo je v rozpore s medzinárodnými zmluvami. Hukot pretekajúcej vody sa prenášal nielen do masívnej betónovej konštrukcie, ale cez neoprény aj do nášho tela. Jednoducho zážitok. Naše služby využili aj na nižšie položenej vodnej stavbe Ružín II. Mali sme tak možnosť prehliadnuť si časť vodnej elektrárne, priestory kam sa bežný človek len tak nepozrie. Vďaka koordinácii zadávateľa a vykonávateľa prác na vodnej stavbe sme absolvovali niekoľko zbytočných výjazdov i niekoľko ponorov. Práce neboli do konca roku 2010 ukončené.